Recenzia: Návrat Temného rytiera (The Dark Knight Rises) - 10/10

Nebudem mrhať vašim časom s nejakými poetickými úvodmi (hoci niečo v štýle „Najprv prišiel Strach, potom Chaos a nakoniec Smrť“ by som použil veľmi rád, škoda len, že to nie je môj nápad) a iba znovunastolím otázku, ktorú ste si určite všetci položili v momente, kedy Návrat Temného rytiera vtrhol do kín: dokáže nás Chris Nolan znovu zdrapiť za gule a prinútiť naše mysle vybuchnúť rovnako, ako to urobil v prípade Inception, Temného rytiera... a Dokonalého triku... a Batman začína... a Mementa a....

A keďže som hodnotenie prezieravo umiestnil už za nadpis tohto článku (a aj keby sa nachádzalo na spodku stránky, vy by ste si naň okamžite nascrollovali, ja vás poznám), tak odpoveď na túto otázku je jasná. Ale poporiadku.

Ubehlo osem rokov od chvíle, kedy šialenstvom pohltený a znetvorený Harvey Dent prišiel o život a Batman vzal jeho smrť na seba. Osem rokov, počas ktorých boli ulice Gothamu čisté, avšak svedomie komisára Gordona naopak zaťažené výčitkami a vinou. Osem rokov bez prítomnosti Temného rytiera. Akonáhle však s prispením tajomnej Seliny Kyle gothamská polícia natrafí na tajomného teroristu Banea a jeho armádu, musí si psychicky a fyzicky zlomený Bruce Wayne opäť nasadiť masku a čierny plášť a pustiť sa do posledného zúfalého boja za záchranu svojho mesta.

Najdôležitejšia vec hneď na začiatok: nech vás ani nenapadne ísť na tento film s tým, že bude ešte lepší, ako geniálny Temný rytier z dvetisíc ôsmeho. Zbytočne budete po východe z kina zavalený dilemou „Mal by som byť kvôli tomu sklamaný?“ Táto otázka vírila v hlave aj mne a bol to naozaj dobrý mišmaš. Bol som si dokonale vedomý všetkých tých úžasných kvalít, ktoré tento film má, ale ten červíček tam predsa len hlodal. Asi aj to bolo dôvodom, prečo som recenziu nenapísal už vtedy (ako správny hardcore Nolanista som bol hneď na premiére). Jednou vecou som si však bol istý – chcel som to vidieť znova. A tak sa stalo, že som o 5 dní neskôr znova zavítal do multiplexu. A páni moji, práve vtedy, kedy som už vedel, do čoho idem, prišlo to pravé orechové. Práve vtedy sa silných 9 z 10 zmenilo na plnú a nefalšovanú desiatku.

Tento film je EPICKÝ. Epický v každom zmysle toho slova. Je epický tak, že marvelovské komiksovky (čo ako mám väčšinu z nich rád) oproti nemu vyzerajú ako omaľovánky pre slintajúcich retardov (resp. pre špeciálne indivíduá, závisí na vašej úrovni politickej korektnosti). Všetko to začína scenárom (opäť Chris Nolan a Jonathan Nolan, príbeh je potom od Davida Goyera), ktorý je úžasný v troch veciach:

1)     Sústredí sa na päť (slovom päť!) postáv, ktoré sa dajú s pokojným svedomím označiť za „hlavných hráčov“ príbehu a k tomu obsahuje štyri ďalšie nezanedbateľné vedľajšie postavy. Všetky do jednej sú perfektne napísané a starí známi z predchádzajúcich dielov sa (s výnimkou Lucia Foxa) predvedú v celkom nových polohách a situáciách.

2)     Je nielenže tesne previazaný s Temným rytierom, ale oblúkom sa vracia aj k motívom Batman začína a to tak vynaliezavo a v takej miere, že si miestami budete čeľusť hľadať až niekde pod sedačkou. Keď si človek navyše uvedomí, že do určitej miery ide zrejme o „náhradné riešenie“ spôsobené smrťou Heatha Ledgera (je všeobecne známe, že do úlohy hlavného záporáka sa pre trojku počítalo znovu s ním), je to celé o level úchvatnejšie.

3)     Jeho zďaleka najvýraznejšou postavou je samotný Bruce Wayne. Zatiaľ čo druhý diel si pre seba väčšinou kradli Ledger s Eckhartom, Návrat je hlavne o naplnení osudu samotného Batmana. Práve v tomto filme, kedy si Bruce siahne až na samotné dno svojich možností, vám naplno dôjde, akým hrdinom v skutočnosti je.

Je však pravda, že nejaké chybičky sa v scenári nájdu, hlavne teda pár logických kiksov udrie do očí, je to však iba zanedbateľná kvapka v mori. Prečo? No pretože réžia. Christopher Nolan znovu potvrdzuje, že je najlepším režisérom na planéte (za fakt, že stále nemá doma Oscara, by si staré akademické bukvice zaslúžili guľku do hlavy) a jeho um robí z TDKR prehliadku učebnicovo dokonalých a zimomriavkových momentov. Keď si Bruce Wayne po rokoch oblečie brnenie a znovu osedlá Batpod, budete sa iba slastne priblblo usmievať. Keď si to Batman rozdá na férovku s Baneom, budete si pripadať, že nesledujete bitku dvoch ľudí z mäsa a kostí, ale naopak dvoch takmer nadživotných titanov. No a keď príde veľkolepé záverečné dejstvo, vaše chlpy sa zmenia na strúhadlo. Takmer neopísateľne brilantné remeslo, podporené nielen tradične fantastickou kamerou Wallyho Pfistera (pracoval na všetkých predchádzajúcich nolanovkách), ale aj perfektnými hereckými výkonmi, hlavne teda trojicou Christian Bale – Tom Hardy – Michael Caine. Pristavil by som sa hlavne pri Hardym, pretože mám dojem, že jeho záporáckej kreácii sa nedostáva takého uznania ako by si zaslúžila. Tohto britského herca môžete poznať trebárs z predchádzajúceho režisérovho Inception, z minuloročnej pecky Warrior alebo z „takmer životopisného“ Bronsona, no a nepoznať ho potom môžete z Krstného otca pre nové tisícročie – britskej minisérie The Take (čo by ste mali okamžite napraviť). Kto videl aspoň jedno z vyššie uvedených, tak je mu jasné, že Hardy je naozaj herecký chameleón a dokonale to potvrdzuje aj v tomto filme. Jeho Bane je monumentálny, svalnatý a nebezpečenstvo priam vyžarujúci kolos s hromovo škrípavým hlasom (je ťažké si takúto kombináciu predstaviť, to sa jednoducho musí počuť), voči ktorému je nefér porovnávať ho s Jokerom. Sú to dve úplne odlišné postavy, z ktorých každá predstavuje hrozbu iným, avšak nemenej fascinujúcim spôsobom.

No a napokon by som sa pristavil pri mojej obľúbenej filmovej zložke – pri orchestrálnej hudbe. Tú dostal opäť na starosť asi všeobecne najznámejší (a takmer už Nolanov dvorný) skladateľ Hans Zimmer, tento krát bez spolupráce s Jamesom Newtonom Howardom. Vyplatilo sa. Zimmer po pár slabších kusoch zase raz zložil skvelý hudobný sprievod, ktorý šikovne zúročuje notoricky známe batmanovské motívy v pôvodných aj v nových orchestráciách a navrch k nim pridáva dva nové, vinúce sa celým soundtrackom:

1)     Motív hlavného záporáka Banea so zborovým skandovaním „Deshay Deshay Basara Basara“ (znamená to „Povstaň“):

2)     Motív Seliny Kyle:

Skrátka skvelá hudba, ktorú si najviac vychutnáte, ak si ju vypočujete so znalosťou konkrétnych scén, v ktorých hrala.

Čo teda dodať na záver? Návrat Temného rytiera je zatiaľ bezkonkurenčne najlepším filmom roka, skvelým thrillerom, hutnou drámou a adrenalínovým akčným snímkom v jednom. Hobit sa bude musieť sakra obracať, aby mu tento titul zobral. A áno, viem, že som v tejto recenzii použil naozaj veľa superlatívov.

Nicolas Cage: Najlepší komik na planéte?

Pôvodne som na tomto mieste chcel uverejniť recenziu na film „Ghost Rider: Spirit of Vengeance“, čo je naozaj poriadne hustý grc, ktorý pôsobí ako céčkový direct-to-DVD bullshit natočený v Rumunsku (asi preto, že to je céčkový bullshit natočený v Rumunsku, akurát je direct-to-cinema), ale toto počínanie by bolo kontraproduktívne. Prečo, pýtate sa? No jednoducho preto, že napriek svojej neskutočnej šitóznosti ma tento film nenudil a nie som naň naštvaný. A trošku sa rozpísať o konkrétnom dôvode tohto môjho rozpoloženia mi prišlo zaujímavejšie, ako vymenovávať, čo všetko je na tomto filme zle (a to aj napriek tomu, že písanie recenzií na srajdy naozaj milujem). Tak teda:

Dôvod, prečo som po dopozeraní druhého Ghost Ridera nemal chuť osobne navštíviť režisérske duo Neveldine-Taylor a vynútiť si na nich odškodné za premrhaných 90 minút môjho života, nie je nikto iný, ako božský, nezameniteľný a neopakovateľný Nicolas Cage.

Kedysi veľmi uznávaný herec (Oscar za „Leaving Las Vegas“!) je dnes prevažne terčom posmeškov a vtipkovania, za ktoré môže prevažnou mierou toto dnes už legendárne video:

Ako ste práve mali možnosť vidieť (dúfam, že vám nerozdrapilo bránicu) - v scénach, ktoré možno na papieri vyzerali dramaticky, osudovo alebo napínavo (a v podaní iného herca by také možno aj boli), pôsobí Nic ako ukážkový psychopatický magor a/alebo ako veľmi zlý herec. Neuveriteľná miera prehrávania, neuveriteľné grimasy. Pocitu dokonalej absurdnosti potom pomáhajú aj jeho vychýrené vlasové kreácie:

A ešte nekončíme, práve naopak. Konečne vám môžem názorne ukázať, prečo ma sledovanie GR2 miestami neskutočne bavilo (screeny som vytvoril a upravil vlastnoručne):

Cage’s faces, number one:

Cage’s faces, number two (nie, to sa Nic neháda s mobilným telefónom, ale s chlapom, ktorému ten mobil pred tým vrazil do huby):

Trochu CGI ksichtenia:

Trademarkový „pohľad ranenej lane“:

A nakoniec „Nic’s usual shit“:

Ako vidíte, je to naozaj dokonalá paleta tvárového výraziva a v kombinácii s Cageovým hlasovým prejavom sú scény, v ktorých sa tento herec vyskytuje, naozaj pozoruhodným zážitkom.

Veľa ľudí si dnes kladie otázky: „Prečo to vlastne ten Nicolas robí? To ho naozaj opustila aj posledná štipka talentu? Stratil súdnosť, alebo o čo mu ide?“ a podobne. Je naozaj zložité na to odpovedať a asi iba sám Cage vie, prečo sa jeho herecký prejav v podstate obmedzuje už iba na strúhanie grimás. Osobne si myslím, že to robí zámerne, a ak mi nerozumiete, skúste sa pozrieť do jeho očí. Ja v nich vidím uvedomelý pohľad chlapa, ktorý sa rozhodol baviť divákov a hlavne seba a rozhodol sa to robiť práve touto formou. A za to si podľa mňa zaslúži rešpekt. 

Recenzia: Snehulienka a lovec (Snow White and the Huntsman) - 5/10

Žáner epickej filmovej fantasy mal nakročené viac ako vynikajúco. Hneď ako odzneli fanfáry pre monumentálne zavŕšenie „prsteňovej“ trilógie, začali po fantastike stále hladní diváci očakávať adaptácie ďalších vychytených autorov. Nastal však nečakaný obrat. Namiesto adaptovania dospelých, plnokrvných príbehov sa Hollywood pustil do fantasy zameranej na detské publikum. Demencie typu Kroniky Narnie, Eragon alebo dva roky starý grc Posledný vládca vetra predstavovali pre žáner fantastiky klinec do rakvy. Miesto hrdinov typu Aragorn, Gandalf alebo Frodo, cediacich pot, krv a slzy vo veľkolepých, osudových príbehoch, sa po plátne preháňali papuľnatí a otravní fagani, cediaci... ani neviem čo. Iste, ako blesk z jasného neba sa síce objavilo záchranné koleso v podobe geniálneho seriálu Hra o tróny (ktorému sa povenujem v najbližšej dobe), ale fantasy veľkého plátna rozhodne nemala ružové vyhliadky. To sa malo zmeniť počínajúc rokom 2012. V decembri nás čaká Hobit, nasledujúcu jeseň nás (dúfajme) oblaží The Seventh Son... avšak prvá lastovička priletela už teraz.

Zápletka filmu Snehulienka a lovec je veľmi jednoduchá: Kráľovi a kráľovnej, dobrým a spravodlivým vládcom, sa narodí dcéra Snehulienka (Kristen Stewart). Kráľovná po čase umrie a kráľovstvo sa (nezávisle na tom) ocitne v ohrození neznámej temnej armády. Kráľ sa vydáva do vojny a po jednom z úspešných prepadnutí nepriateľských oddielov nachádza krásnu zajatkyňu menom Ravenna (Charlize Theron). Tá ho tak okúzli, že sa s ňou hneď ďalší deň ožení. Počas svadobnej noci sa však neborák kráľ na vlastnej koži presvedčí o tom, že to nebolo práve najšťastnejšie rozhodnutie – Ravenna je totiž čarodejnica, ktorá má temnú armádu pod palcom a opantať kráľa bolo súčasťou jej plánu. Vládca umiera s dýkou v hrudi, Ravenna sa stane kráľovnou, kráľovstvo sa ponorí do temnoty a úbohá Snehulienka skončí na dlhé roky zavretá vo veži. Keď však čarovné zrkadlo Ravenne vyjaví, že Snehulienkino srdce jej môže zaistiť večnú mladosť a krásu a čarodejnica si preto nechá princeznú povolať, dievčina využije situáciu a utečie do nebezpečného Temného lesa. Po jej stope kráľovná vyšle lovca (Chris Hemsworth), ktorý ale so Snehulienkou nadviaže spojenectvo na jej ceste za zničením Ravenny.

Na tento film som sa ukrutánsky tešil. Nadupané trailery nešetrili veľkolepými výjavmi, obsadenie vyzeralo lahôdkovo (áno, patrím k ľuďom, čo považujú Kristen Stewart za dobrú herečku, pretože ju nevideli iba v Twilighte) a zámer poňať klasickú rozprávku v temnejších odtieňoch pôsobil funkčne. O to viac som z kina odchádzal nepríjemne prekvapený a sklamaný.

Najtristnejším aspektom filmu je scenár. Ten funguje v podstate na úplne totožnom princípe ako Alica v Krajine zázrakov od Tima Burtona (nie náhodou sú pod oboma filmami podpísaní rovnakí producenti) – vzala sa notoricky známa rozprávka, na pár miestach sa prehnala niečím, čo ja osobne volám „temný filter“ (to jest menej než jedenásťročné deti si sem-tam budú zakrývať oči, v najhoršom prípade pišťať) a z hlavnej protagonistky sa urobila mýtická „vyvolená“, ktorá ako jediná môže poraziť zlú mocnosť. Chápete správne. The Chosen One is back, baby. Aký to len originálny nápad, po všetkých tých Harry Potteroch, Anakinoch Skywalkeroch, Neoch, Eragonoch, Lyrach Belacqua a ďalších a ďalších! Aký som len zvedavý, či sa dávne proroctvo naplní a zlo bude potrestané... Dobre, koniec srandy. Hovoriť, že tento koncept je v roku 2012 už totálne ohraný, by bolo ako posielať pracovné ponuky do rómskej osady. Je to zbytočné skoro rovnako ako horekovať nad tým. Dôležité je naopak uvedomiť si, že aj otrepaná zápletka môže výborne fungovať, ak:

A) je príbeh dobre a logicky vystavaný a predstaví nám plejádu sympatických a zaujímavých postáv, ktorým budeme držať palce a o ktoré sa budeme báť,

B) sa jej chopí tým skúsených a schopných tvorcov, ktorý dokáže potenciálne nedostatky pretaviť v prednosti (spomeňte si na Avatara).

Asi vám už došlo, že sa nestalo ani jedno.

A) Postavy v Snehulienke a lovcovi sú napospol nezaujímavé a nevykreslené archetypy, ktoré majú spravidla len jednu jedinú charakterovú črtu. Pár príkladov: Snehulienka – dobrá duša; Lovec – dobrá duša s bolesťou v srdci; Ravenna – zlá mrcha; Ravennin brat – zlý slizký čurák; Princ William – chrabrý bojovník; Trpaslíci (áno, sú tam a hrajú ich známi herci) – jeden pripečený, jeden slepý, jeden romantický, jeden muzikálny, traja do počtu.

Interakcie medzi týmito postavami potom nevyzerajú ako interakcie medzi normálnymi ľudskými bytosťami, ale ako medzi obyčajnými nástrojmi, ktoré vypúšťajú z úst neuveriteľne patetické drísty (Snehulienkin bojový prejav vládne) a ktorých jediným účelom je zastať v príbehu nejakú špecifickú úlohu, aby sa zápletka mohla pohnúť ďalej. Nie je pri tom bez zaujímavosti, že z filmu by sa dali vystrihnúť minimálne štyria trpaslíci a jeden princ a absolútne nič by sa nezmenilo.

No a pri vysvetľovaní spomínanej logiky a výstavby si opäť pomôžem príkladom:

Približne v polovici filmu sa udeje zásadná scéna, odohrávajúca sa na začarovanej vílej lúke (kde majú hrdinovia rozložené táborisko), a ktorá spočíva v tom, že Snehulienka sa prebudí skôr ako ostatní nocľažníci a počas prechádzky sa dostane na malú čistinu s jazierkom uprostred. V jazierku stojí veľký biely jeleň s korunou konárov namiesto parožia. Snehulienka k nemu fascinovane podíde a pohladí ho. Lovec a prebudení trpaslíci za ten čas pribehnú za ňou. Jeleň sa Snehulienke ukloní a slepý šéftrpaslík to fascinovane okomentuje: „Toto sa ešte nikdy nestalo, je to vyvolená!“ Táto udalosť presvedčí trpaslíkov, aby sa pripojili k Snehulienke a ako taká má za následok posun príbehu až ku konečnému zúčtovaniu. Vizuálne je táto pasáž omamná, nie že nie. Avšak až do konca filmu sa nedozvieme, čo bol ten jeleň vlastne zač a prečo bola jeho poklona Snehulienke pre trpaslíkov smerodatná. Bol to nejaký vládca lesa? Bol to duch? Bol to boh? Do konca filmu sa ten paroháč už ani raz neobjaví.

(celá scéna mimochodom VEĽMI pripomína Miyazakiho Princeznú Mononoke)

B) Režisér Rupert Sanders je na debutanta rozhodne solídny remeselník (jeho skóre vyslovených kiksov je prakticky nulové), ale bohužiaľ sa zároveň prejavil aj ako uzívaný rutinér, ktorý síce dokáže komponovať krásne a výtvarne zaujímavé zábery, ale pospájať ich do niečoho, čo by malo nejakým spôsobom fungovať, je už nad jeho sily. Sandersov snímok preto pôsobí iba ako sterilná a neemotívna fantasy omaľovánka, ktorej zúfalo chýba akákoľvek výraznejšia atmosféra a dopad na diváka. O epickej sile nehovoriac.

No a nakoniec mi to nedá a musím sa pristaviť aj pri hudbe. Ak to niekto náhodou nevie, tak James Newton Howard je jeden z najznámejších a najrenomovanejších skladateľov súčasnosti a má na konte filmy ako Temný Rytier (spoločne s Hansom Zimmerom), King Kong, Som legenda alebo v podstate všetky filmy M. Nighta Shyamalana. Osobne ho však uznávam hlavne za jeho spoluprácu so štúdiom Disney, vďaka ktorej uzreli svetlo sveta veľkolepé soundtracky ako napríklad jeho úžasný Dinosaurus.

(nástup heroického motívu v 1:25)

V kútiku duše som dúfal, že Snehulienka a lovec mu dá príležitosť predviesť to najlepšie, čo v ňom je, a že by sa jeho hudba mohla dokonca zaradiť do môjho rebríčka najlepších soundtrackov roka. Nádej do žíl mi vlieval fakt, že len pred niekoľkými mesiacmi mal premiéru film Hry o život, ku ktorému sa Howard dostal takpovediac o päť minút dvanásť (pôvodne mal hudbu skladať Danny Elfman) a vôbec mu to nezabránilo zložiť toto:

V niečo podobne veľkolepé a zimomriavkové som dúfal aj v prípade Snehulienky. Musím však smutne konštatovať, že aj keď má score viacero výborných pasáží, ako celok rozhodne nepôsobí dojmom niečoho výnimočného alebo zapamätania hodného.  Najlepšou časťou hudobnej zložky preto zostáva záverečná pieseň od Florence and the Machine:

Takže zhrnuté a podtrhnuté: veľké, naozaj veľké sklamanie.  Návrat fantasy sa zatiaľ nekoná a kriesenie žánru tak naďalej ostáva na pleciach Petera Jacksona. Kedyže je ten december?